Nedávno som si všimol, že moja kamarátka Zlata je vo vzťahu s novým chlapom. Nedalo mi to, tak som sa jej spýtal, prečo už nie sú s Pepom spolu?

Veď ich vzťah vyzeral celé roky tak sľubne a viackrát som ju počul, ako hovorila, že by si ho chcela vziať …

Najviac sa približoval jej predstave spriaznenej duše

Dali sa dokopy čerstvo po maturite, kedy vo veľkom randila s chlapmi a on sa najviac približoval jej predstave spriaznenej duše.

Bol dobrý, milý, všetko bolo fajn, ale posledné roky jej začalo veľmi vadiť, že sa nemá ku svadbe, k deťom, k spoločnému tráveniu voľného času a plánovaniu spoločnej budúcnosti.

Lenže vždy, keď prišlo na tému “zásnub”, tak sa z nej vykrútil a pohotovo našiel výhovorku. Vždy inú. Raz mal veľa práce, inokedy nebolo vhodné obdobie, alebo nevedel, čo bude.

Často jej hovorieval, že potrebuje ešte čas… No a ona čakala, snažila sa, roky ubiehali, a z jeho strany opakovane prichádzalo len neurčité “ešte nie”.

Všetci sa ich pýtali, kedy bude svadba, kedy budú mať deti a ona videla, že sú mu tieto otázky nepríjemné. Vždy sa im vyhol. Aj jej začalo byť nepríjemné, keď túto tému vytiahla.

Mala pocit, že ho uháňa a je ako “stíhačka”. Po všetkých tých rokoch, čo boli spolu, jej prišlo ľúto, že sa ich vzťah nikam neposúva.

Na čas sa spolu rozišli, aby mu dala príučku, aby vedel, o čo príde, keď ju stratí, no po pár mesiacoch to nevydržala a vrátila sa k nemu.

Nestretla nikoho, kto by ju nadchol. Do toho ju on uprosíkal a ona mu dala šancu. Čakala, že sa zmení, pretože sa nechcela o päť či desať rokov zobudiť a stále byť v neuspokojivom vzťahu.

Mala dojem, že chyba je v nej

Do toho začala mať o sebe pochybnosti. Mala pocit, že zlyhala. Že nebola pre jej partnera dostatočnou inšpiráciou, aby sa chcel zmeniť, požiadal ju o ruku a žili spoločný naplnený partnerský život.

Mala dojem, že chyba je v nej. Mala predsa vzťah, v ktorom sa cítila okej a bezpečne, no zároveň v ňom iba prežívala. Myslela si, že je ten pravý, preto jej bolo veľmi ľúto, keď sa rozchádzali.

Po rozchode spoznala muža, ktorý jej dal na vzťahy celkom nový pohľad a ona zrazu dostávala to, čo jej v predchádzajúcom vzťahu chýbalo.

Zahŕňal ju pozornosťou, rozumne si vedel rozdeliť čas na prácu a vzťah, dokonca ju po pár spoločných mesiacoch požiadal o ruku, pretože úprimne túžil po spoločnom živote v manželstve.

Neskôr som sa dozvedel, že jej prekážalo, čomu sa v pracovnom živote venoval, kde niečo kázal navonok, ale v osobnom živote sa podľa toho neriadil a nevedela mu byť ako žena oporou a podporou.

A tak sa, na moje prekvapenie, opäť vrátila k Pepovi

Pociťovala výčitky, pretože v podstate nebol až taký hrozný partner (nebil ju, nepil, nechodil za inými) a ona bola tá, čo ho nechala. Po tom, ako sa k sebe vrátili, v nej Pepa živil nádej.

Pri jednom obede jej povedal, že keď bude takto skvele variť, tak o dva roky bude svadba. Chytila sa toho, varila mu, piekla, no utiekol rok a stále nič.

Na Facebooku pravidelne pribúdali kamarátky oznamujúce zásnuby, či termíny svadieb. Mnohé už stihli aj jedno, či dve deti a ona pred tridsiatkou stále nič.

Žiadne zásnuby, žiadna svadba a o deťoch mohla tiež len snívať.

Rozišla sa s ním znovu, pretože to spadlo do tých istých koľají a spoločná budúcnosť bola stále v nedohľadne. Jedného dňa ju viezol domov a od vyčerpania dostal mikrospánok. Musela strhnúť volant, inak by sa čelne zrazili s protiidúcim autom. Zistila, že Pepa po ich rozchode pracuje 12-14 hodín denne, často aj cez víkendy a vystrašilo ju to.

Mala výčitky. Bola s ním 10 rokov, tak mu chcela pomôcť. Chcela tam byť pre neho. Podporovať ho. A starať sa o neho.

Prijala dokonca to, aký je a aj na prstienok rezignovala.

No stalo sa niečo, čo nečakala…

Chceš vedieť, ako dopadol príbeh Zlaty?